Ľudové tradície a zvyky
Krása ľudového umenia
v národnom kroji
Ženský kroj v Abraháme
Rubáč bol z konopného plátna
a siahal od podpazušia až poniže kolien. K vrchnej časti
bola k oplecku prišitá sukňovitá
riasená časť. Na rubáč sa pod vrchnú
sukňu obliekala spodná, silno
naškrobená sukňa (škrobenica),
ktorá sa nosila len na sviatok. Rukávce
staršieho typu boli konopné, no už koncom 19.
storočia sa šili z kupovaného plátna.
Sviatočné rukávce (tacle) boli
vyhotovené z jemných čipiek alebo z
jemných bavlnených látok (batist,
vapér).
Väčšinou boli
vyšívané na gatre. Naspodu na okraji
bola na rukávcoch prišitá
jemná paličkované čipka
(hrušková). K sviatočným
rukávcom patril naberaný golierik
(krézel), ktorý bol z jemnej
paličkovanej čipky a upínal sa zlatom
vyšívaným obojkom. Pod krk sa
pripínala bohato vyšívaná
mašľa.
Najstaršia sukňa bola farbiarska (barvenícka)
– do práce aj na sviatky. Neskôr sa
sviatočné sukne šili
z tenkých potlačených
bavlnených látok. Slávnostnou sukňou
bola súkenná kromrážka –
čierna, modrá, sivá alebo
béžová. Začiatkom 20. storočia sa začali sukne
šiť z iných materiálov
– na sviatok zo štófu, atlasu,
kašmíru, na všedné dni
z kartúnu, barchetu, flanelu. Sviatočnou
súčasťou bol pôvodne aj živôtik
(pruclek) z hodvábneho saténu
s veľkými kvetmi a listami
(stromový vzor). Ozdobou boli strieborné spony,
gombíky a strieborné stuhy. Na
všedné dni sa neskôr ujali
živôtiky z kanafasu. Na sukňu sa opásala
zástera (fertucha)
s vyšívanými okrajmi. Na
všedné dni bola zástera
z konopného plátna, bez
výšivky.
Sviatočná zástera bola
široká, riasená, z bieleho
tenkého materiálu, bohato
vyšitá bielou výšivkou, na
okraji zdobená čipkou. V páse sa
uväzovala prepáskami so
širokými
vyšívanými stužkami
ukončenými striebornými strapcami.
Bohaté ženy mali sukňu dookola, chudobné
ozdobnú časť len vzadu, vpredu pod zásterou
akékoľvek plátno. Vo vačku nosili
kapesník (ručníček, šnuptichel),
páterky alebo okuláre. Krátky, po pás
siahajúci priliehavý kabátik
(kacabaja) bol z modrého súkna alebo
čierneho zamatu a zapínal sa na
strieborné spony a gombíky.
Novší vrchný odev tvorila
priliehavá kacabajka so šosmi
siahajúca poniže pása. Namiesto
rukávcov sa začali nosiť koncom 20. storočia rôzne
druhy blúz (jupka). Kedysi bol súčasťou
zimného odevu trojštvrťový biely
barančinový kožúštek so
šosmi a modrým súknom
potiahnutá kožušinová mentieka
(mentík) zdobená
šnúrkovaním.
V súčasnosti sa nosia čierne vlniaky
(vlnák). Účes dievčat aj vydatých žien
bol rovnaký – dva vrkoče obtočené okolo
hlavy (cup) (v strede pútec očesané na
zahrádku). Na sviatok si dievčatá zdobili vlasy
vyšívanými červenými
mašľami (obálenička),
z ktorých viseli dva konce. Čepiec
vydatých žien bol začiatkom 20. storočia súčasťou
sviatočného kroja. Zlatom
vyšívaná zadná časť
s bielym riasením sa pripínala sponkami
vzadu na vrkoče stočené do uzla. Na jeho spodnej časti bola
mašľa z materiálu, ktorý
ladil s krézlom a taclami. Na čepiec si
ženy uväzovali rôzne šatky (biele
vyšívané,
kašmírové, červené
s olejotlačou, tzv. turecký ručník)
veľmi ľahko len na jedenkrát. Nevydaté
dievčatá si menšiu mašľu pripevňovali
vzadu na vlasy, vydaté vzadu na čepec. Ženy chodili
v lete do práce bosé. Inak nosili čierne
kožené pantofle bez päty, v zime boty
a čižmy po kolená – v lete len
ku kroju. V prvej polovici 20. storočia začali nosiť
priemyselne vyrobenú obuv – čierne
poltopánky (strevíce,
šnúrované pantofle)
a pančuchy.
H.Bernadičová
Priatelia a milovníci
folklóru!
Základným princípom
ľudového tanca a spevu je tradovanie z generácie
na generáciu. ľudová pieseň je skutočne
komunikatívna a usiluje sa prehovoriť k nám.
často ju stačí iba podporovať.Krôčikom
podpory a zachovanie ľudových
tradícií v našej obci
môže byť VAŠE i TVOJE rozhodnutie
prísť medzi členov folklórneho súboru
JATELINKA, a tak rozšíriť rady
nadšencov pre folklór. Od našich
skôr narodených spoluobčanov sa
potešíme piesňovému, či
tanečnému materiálu, a tým
uchováme starodávne piesne a tance pre
ďalšie
generácie.
Anna Gécová
Jarné hry detí
Keď jarné slniečko začalo
teplejšie hriať a vysušilo blato na
podstení, začali z domov vybehovať deti. Dievčence
si vyniesli lopty a hrali s na stene
škôlku. Loptu odrážali od steny
a pritom plnili rôzne úlohy. Museli
splniť desať úloh. Každá ďalšia
úloha bola ťažšia. Chlapci hrali zase na
podstení o guľky. Keď blato z ulice
ustupovalo ďalej, aj deti postupovali. Dievčence si urobili na zemi
škôlku a po nej na jednej nohe
poskakovali a posúvali kamienok alebo čriepok.
Chlapci sa hrali s vlkmi. Bičíkmi
šľahali po drevenom kuželi a ten sa im točil. Potom
sa všetci spolu hrali na
„šimlu“. Potrebovali k tomu
zastrúhaný kolík, paličku
a jamku. Keď sa začali liahnuť húsatká,
deťom nastolili povinnosť ich pásť. To sa chodilo na
„panšulu“ (dnes futbalové
ihrisko). Aj tu sa
našla zábava. Chlapci vyliezli na vŕby
a otĺkali píšťalky. Dievčence zase
plietli venčeky zo sedmokrások a púpav.
Keď ich to zunovalo, išli sa hrať na
„šugár“. Pochytali sa za ruky
a vytvorili dlhú šnúru. Na
začiatku šnúry bol ten
najsilnejší. Ten ich viedol a točil.
Tí poslední na konci obyčajne popadali na zem
a bolo z toho plno smiechu. Napokon sa rozpŕchli.
Chlapci sa šli hrať na zbojníkov
a dievčatá mali zase svoje hry v kole.
Boli to hry so spevom ako Kolo, kolo mlynské, Heli, Helička,
Letí vrana kolo plota, Rúženka bola
ľúbezná, Oli, Oli, Janko, O reťaz
a pod. Pri týchto hrách
a pohybe rýchlo ubiehalo detstvo našich
starých
rodičov.