EDITORIÁL

Prežívanie Veľkonočných sviatkov je pre niekoho len obyčajné voľno od zamestnaneckých povinností, pre niekoho príležitosť dobre sa najesť. Sú aj takí, ktorí hovoria, že konečne sa stretnú s vlastnou rodinou a zájdu aj k známym, ktorých bežne nenavštevujú. Je dosť aj tých, ktorí sú verní tradícii a počas Veľkonočných sviatkov dodržujú zvyky, medzi ktoré patrí aj návšteva kostola. Nájdu sa však aj takí ľudia, ktorým prináša Veľká Noc svoj pravý „bonus“. O čo vlastne ide? Čo je ten pravý zmysel Veľkej Noci? Jednoducho povedané je to naša osobná i spoločná záchrana. Tá potom prináša pokoj, istotu, radosť, stabilnú orientáciu nášmu životu. Kto z nás by nechcel mať tieto hodnoty vo svojej každodennosti? Ako je možné, že sa nám nedarí denne ich prežívať, alebo že sa nám to darí iba tak ťažko? Pokoj medzi ľuďmi má byť aj ovocím nášho úsilia odpovedať svojím životom božiemu plánu a zámerom so svetom a s nami. Tak ako nám to tlmočí svedomie – cti otca i matku a neubližuj, nezabiješ, nekradni, nemaj v nenávisti, nebudeš krivo svedčiť, nerozbíjaj manželstvo iných. To je život podľa Desatora. Náš čas je časom rozpadu kultúry, manželstva, rodín, je časom vraždenia detí, časom teroru a strachu, časom úpadku a nie rastu. Moderná doba nepovzniesla človeka. Zbavila ho do veľkej miery dôstojnosti a úcty. Modernej kultúre sa darilo odvádzať pozornosť ľudí od ich vlastného vnútra. To trvá dodnes. Noviny, knihy a masmédiá vôbec nepretržite oslovovali a oslovujú len najnižšiu rovinu života človeka. Ponárajú ľudí do biológie, do vonkajšieho sveta, a to v úsilí manipulovať ľuďmi a ich vedomím, ovládať ľudí, ponúkať im príjemné zmyslové podnety bez potreby premýšľať a namáhať sa. Moderná kultúra vychovala z ľudí konzumentov tovaru a zábavy a nenásytnú túžbu po prepychu. Ľudia stratili odvahu mať vlastné presvedčenie a stáť si za ním. Stali sme sa takými tolerantnými, že ľahostajne hľadíme na to, ako nám ktosi podrýva manželstvá a rodiny, ako ktosi ničí našu stáročnú morálku pansexualizmom, surovými časopismi, novinami, filmami a obrazovkami, ba cez niektorých učiteľov aj školami. Ľudia obrátili naruby sedem hlavných hriechov a vyhlásili ich za cnosti. Pýchu nazvali zdravým sebavedomím, lakomstvo zákonom ekonomiky, smilstvo zdravým biologickým inštinktom a takmer jedinou  radosťou zo života, nestriedmosť nazvali vyššou životnou  úrovňou,  surovú závisť a nenávisť nazvali bojom o spravodlivosť a politickú slobodu, hnev nazvali rozhorčením nad názormi druhých, lenivosť nazvali filozofickým postojom. Pokoj je v pravom zmysle slova „dielom spravodlivosti“ (Iz 32, 17). Je ovocím poriadku, ktorý Boh vštepil do srdca každého človeka a všetkých ľudí. Nik nechce byť zabitý, zotročený a znásilnený. Chce pokoj. Takto chápaný pokoj a mier je potrebné ustavične budovať, chrániť pred vášňami a sebectvom. Cirkev sa o toto usiluje v mene Ježiša Krista, „pôvodcu pokoja“. Keď myslíme na to všetko, čo sa dnes robí s ľuďmi, so životom a so svetom, pýtame sa: Kto bude chrániť človeka ako nedotknuteľnú osobu? Kto bude chrániť manželstvo a rodinu ako základ života národa? Kto ochráni pred zabíjaním naše deti, ešte nenarodené, ale už naše? Kto ochráni našu slobodu pred zvrhlosťami svojvôle, pred zvrátenosťami vášni, pred bezostyšnosťou nahoty a výstrednosťami sexu vo filmoch, divadlách, v televíziách a na internete? Kto ochráni naše deti pred detskou pornografiou a pedofíliou, na ktorých zvrhlíci zločinne zarábajú miliardy? Kto bude chrániť základné pravdy o človeku? Kto bude chrániť našu slobodu hovoriť túto pravdu aj vtedy, keď je to nepohodlné, či priam nebezpečné? Život každého človeka je dar i úloha (J.Ch. Korec, 2007). Dar života v plnosti sme dostali od Zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. On nám každému ponúka nielen ideál života podľa Božích zákonov, ale aj reálnu možnosť tento ideál žiť. On totiž miloval Boha a ľudí až na smrť. Vydal sa dobrovoľne za nás, aby nám zaslúžiť milosť žiť v slobode a v láske božích detí. To znamená, že ak chceme, už viac nie sme otroci hriechu. Otroci konzumu, zmyselnosti, priemernosti, egoizmu, závislostí... Ježiš prijatím kríža a dobrovoľnej smrti ponúkol ako dar zmysel každému utrpeniu. Každá bolesť má význam, každá obmedzenosť môže viesť k novej možnosti...
Poznáme situácie, keď príjmeme dar (darček) a nemáme ho kedy rozbaliť, lebo sme zaneprázdnení. Nechávame ho bokom a ponáhľame sa za povinnosťami. Taký dar nemá pre nás zmysel. Je to rovnako aj s darom života. Ak ho nemáme čas „rozbaliť“, vychutnať, zastaviť sa, objaviť jeho zmysel a možnosti, ostáva nevyužitý. Americký psychiater J. Richee prežil klinickú smrť. Napísal o tejto svojej skúsenosti knihu. Najviac sa ma z nej dotklo toto: Keď prešiel tmavým tunelom smerom k svetlu, stretol bytosť, ktorá bola plná neskonalého jasu. Nevidel tvár a nemal žiadnu náboženskú výchovu, bol si však istý, že je to Ježiš. Z bytosti vyžarovalo svetlo a veľká láska a vľúdnosť. V jeho blízkosti cítil nástojčivú otázku: „Čo si urobil so svojím životom?“ Život človeka je úloha. Naozaj, čo robíme so svojím životom? Prijmime lásku a pokoj Zmŕtvychvstalého Ježiša a nechávajme sa  pretvárať na Jeho podobu. Je to možné a reálne. Zastavme sa a povedzme mu, že to chceme, že ho voláme do svojho života, do svojej rodiny a vyhlasujeme ho za jediného Pána všetkého, čo sme a čo máme. Odovzdajme mu svoj život  tak, ako ho On má denne pre nás. Počúvajme ho v jeho slove a nechajme sa ním meniť. „Ja som cesta, pravda a život.“ – to je Ježišova odpoveď na základnú otázku každého človeka, ktorý  hľadá, ako dať svojmu životu zmysel – zmysel, ktorý by stál za to a ako tento zmysel naplniť. Ježiš je život, zdroj života, je pravda o živote človeka i vesmíru a Ježiš je aj cestou k tejto pravde, ktorou je život v láske.    

Eva

Ďakujeme

Organizácia Slovenského Červeného kríža v Galante informovala Obecný úrad Abrahám  o udelení významného ocenenia Strieborná Jánskeho plaketa za opakované darovanie krvi nášmu spoluobčanovi Petrovi Horníkovi. Všetci si uvedomujeme cenu darovanej krvi, ktorá je nenahraditeľná pre život, nedá sa vyrobiť a je nevyhnutná pre záchranu životov. Aj touto cestou pánu Petrovi Horníkovi vyjadrujeme úctu a vďaku v mene všetkých spoluobčanov.

Starosta a poslanci OZ

Krv je nenahraditeľná životodarná tekutina, ktorá je nevyhnutná pri záchrane životov. Dá sa získať len vďaka dobrovoľným darcom. Človek môže dostať krv od iného človeka rovnakej krvnej skupiny, od dobrovoľného darcu. V zásade rozlišujeme krvné skupiny A, B, AB a 0. Každá z nich môže byť Rh+ alebo Rh-. Dnes už neplatí, že možno krvné skupiny kombinovať (všeobecný darca, všeobecný príjemca). Každá zložka krvi má svoju osobitnú úlohu: červené krvinky (erytrocyty) prenášajú pomocou krvného farbiva (hemoglobínu) kyslík z pľúc do celého tela. Krvná plazma obsahuje v roztoku mnohé bielkoviny, napríklad faktory zrážania krvi alebo protilátky, ktoré spolu s imunitným systémom a bielymi krvinkami (leukocyty) zabezpečujú obranyschopnosť organizmu. Krvné doštičky (trombocyty) sú nevyhnutné pre zastavenie krvácania. Dnes sa pri darovaní krvi môže odoberať napríklad iba jedna jej zložka. Spracovaním krvnej plazmy sa získava celá škála liekov, ktoré sa nedajú nahradiť. Napríklad ľudia s poruchou zrážania krvi (hemofília) sú na niektoré súčasti krvnej plazmy odkázaní celý svoj život. Darcom krvi môže byť každý zdravý človek vo veku od 18 do 60 rokov. Dobrovoľní darcovia dostávajú už pri prvom odbere odznak so symbolickou kvapkou krvi rubínovej farby. Po 10. darovaní získavajú  nárok na Bronzovú plaketu Jana Jánskeho, po 20. na Striebornú plaketu. Zlatú Jánskeho plaketu môžu dostať ženy po 30. odbere a muži po 40. odbere.
 

    
© 2006 design: Roman Baďurík kontakt: badurik@azet.sk