Z tvory žiakov Základnej školy

Slovensko je krásne 

Slovensko je krásne,

v Tatrách svietia hory jasné.

Na juhu zas úroda,

je tu krásna príroda.

 

Máme tu aj pekné mestá,

pomedzi nich vedie cesta.

Na nížinách krásne polia,

poľovníci zvery lovia.

 

Na lúkach zas kvitnú kvety,

keď slniečko teplo svieti.

V riekach ryby plávajú,

deti sa tam hrávajú.

 

To je koniec mojej básne,

nad slnko je všetkým jasné,

že tá naša rodná zem,

stvorená je pre nás len.  
                        

Mária Čuboňová

Moje Slovensko

 

Ty Slovensko moje rodné,

si nádherné v noci, vodne.

 

Páčiš sa mi najviac v lete,

keď sú lúky v plnom kvete.

 

Tatry, tie sa v strede týčia,

Slováci sa nimi pýšia.

 

Mali by sme všetci svorne

starať sa o Slovensko rodné.

Marcel Adámek

Uprostred Európy

Uprostred Európy
to moja rodná vlasť,
krajina maličká
je mi ako mamička.

Všetci ju ľúbime,
veľmi milujeme,
lebo si v nej šťastný
život budujeme.

Kolo nej vysoké bralá
pekne ju obklopujú,
zurčiace potôčky
údolia zvlažujú.

By bolo na stole
chlebíčka dobrého
pre mamku, otecka
aj brata každého

A tiež aj ovocia,
chutnej zeleniny,
by sme boli zdraví
ako zocelení.

Svorne si tu žijú
Slováci, Maďari,
vítame každého,
kto prichádza v mieri.

Tu moja kolíska,
otecko, mamička,
krajina maličká
kde dieťa uspáva
najsladšia pesnička.

Tu chcem vždy šťastný byť
medzi kamarátmi,
nakuknúť do sveta
a rýchlo sa vrátiť.

Iba tak na skusy,
ako sa kde žije,
mne však je najlepšie
v mojej domovine.

Nezradím svoju vlasť
ani za svet celý,
to moje rodisko
môj národ milý.

Učiť sa, študovať,
potom v nej pracovať,
by nám dobre bolo,
strážiť ju , ochraňovať.

Nech rastie, prekvitá
to naše Slovensko,
prekrásna krajina
aj naše potomstvo.

Jakub Hitka

Škriatkovia

Bol raz jeden škriatok. Veľmi sa hanbil, a preto bol stále zatvorený v podzemí. Žil tam sám so svojím  otcom. Každé ráno skoro vstával. Spolu s otcom chodievali do neďalekej bane na zlato. Vracali sa až večer. Takto to išlo každý deň.

Jedného dňa ho to prestalo baviť, a tak si povedal, že pôjde pozrieť na povrch. Otvoril dvere z podzemia a uvidel niečo krásne. Viete, čo to bolo? Príroda. Vrchy, stromy, kvety a tráva. „No a toto je čo? Čo sú to za veľké čudá?“ spýtal sa, keď zbadal ľudí. „Asi sú to nejakí obri, pretože sú veľmi veľkí. Ach, bože, dostal som sa do sveta obrov.“ Pomyslel si. Spomenul si na svojho otca. Keby mal niekto niečo o tom vedieť, tak to bude jedine on. Vrátil sa do podzemia a vyhľadal otca. „Kto sú tí čudní obri tam hore?“ spýtal sa. „Sú to ľudia,“ odpovedal otec. „Ľudia?“ povedal škriatok. „Áno, ľudia. Sú milí, priateľskí, rozumní a vedia nás mať radi.                                                                                                  

 

Dávid Daniš